Zo spomienok vedúceho turistického krúžku
Keď som pred viac ako dvadsiatimi rokmi prišiel učiť do SOU, nemali žiaci k dispozícii ani telocvičňu a špor
tové zariadenia i ihriská boli viac menej provizórne.Polovicu žiakov tvorili učni a učnice odboru fotograf a kaderník z celého Slovenska. Títo žiaci mali praktický výcvik doma a pol roka sa učili v škole. Domov chodili raz za dva týždne, a tak každý mesiac mali dve soboty a nedele v internáte voľné. Práve pre nich sme spolu s Ing. Krigovským založili turistický krúžok. Jednak aby poznali krásy okolitej prírody, jednak aby mali zdravý pohyb. O činnosti krúžku sme viedli kroniku. Priebeh výletu učni zachyti
li na fotografických snímkach, ktoré potom hodnotil zástupca riaditeľa, a tak sa spájala činnosť krúžku i s potrebami odborného výcviku.Na jednom takom výlete v jari 1977 sa zúčastnil aj “malý” Rada – ako ho chlapci volali. Blonďáčik z Komárna, ktorý sa priznal, že v živote nevidel toľko snehu ako v Tatrách. Nikdy sa nesánkoval, ani nelyžoval. Pre neho výlet do Tatier bol ohromným zážitkom.
Vtedy začiatkom apríla napadlo toľko snehu, že na ceste z Hrebienka na Skalnaté pleso sme museli striedavo prebrodiť cestu po pás v snehu. Jedna účastníčka sa vyjadrila, ako to hovorí i zápis v kronike, že na tú cestu bude spomínať ešte aj na smrteľnej posteli!
“Malý” Rada poskakoval veselo po snehu, ktorý pokrýval aj kosodrevinu pri ceste. Vtedy sa to stalo. Rada sa odra
zu prepadol do kosodreviny a celá masa snehu z kosodreviny sa uvoľnila a vytvorila pod chodníkom lavínu. Zľakli sme sa, že lavína zobrala aj Radu. Už sme ho aj išli zachraňovať, keď sme zrazu pod kosodrevinou začuli jeho smiech. Vytiahli sme ho na lane a smiali sme sa všetci, lebo Rada vyzeral ako ľadový medveď. Rovnako pre nás, i pre Radu to bol nezabudnuteľný zážitok so šťastným koncom, na ktorý radi spomíname.Ako sa stratil vedúci?
V tom čase malo učilište družbu s Odborným učilišťom fotografickým z Karlových Varov. Každý rok chodili naši žiaci na vzájomné návštevy. Pre žiakov z Karlových Varov boli najväčším magnetom, samozrejme, Vysoké Tatry. Organizovali sme pre nich celodenné túry.
Jedného roku, v jeseni, to bola túra zo Štrbského plesa na Popradské
pleso a odtiaľ po magistrále na Sliezsky dom. Mal som poobede prípravnú schôdzu na okresné atletické preteky, a tak som skupinu po výstupe na Ostrvu opustil a spod Tupej, pozdĺž potoka som si chcel skrátiť cestu cez Hágy do Popradu.V tejto časti sa nachádza jelenia rezervácia a ja som zabudol, že v Tatrách sa ruja začína už v septembri. Na čistinke pri potoku som vyrušil dvoch statných jeleňov zo súperenia. Pokladali ma zrejme za nového soka, pretože sa ich pozornosť zrazu sústredila na mňa.
Čo robiť? Rýchlo na strom. Jelene boli ale tvrdohlavé. Obchádzali strom a bili do neho až do tmy. Len potom som zišiel a chytil poslednú električku z Hágov do Popradu. Nestihol som ani schôdzu, ani spoločnú večeru.
Bolo to na druhý deň smiechu!
Miroslav Štepán